História

podklad história

Obec Báb leží na Nitrianskej sprašovej pahorkatine, 19 km od Nitry. V katastri obce boli objavené žiarové hroby z laténskej doby. Začiatkom 11. storočia na Slovensku zakladali rytiersky rád mnísi templári, ktorých slovenský ľud menoval červení mnísi. Podľa ústneho podania oni mali byť zakladateľmi kostola v Bábe. Je tiež pravdepodobné, že už začiatkom 12. storočia vystavili kláštor, pretože prvá písomná zmienka o Bábe je z roku 1156 v listine, ktorá je uložená v archíve Ostrihomskej kapituly. Obyvateľstvo bolo slovenské.

                

Za vlády Bela IV. K nám cez Karpaty vtrhli Tatári. V roku 1241 spustošili stovky dedín medzi nimi aj Báb, ktorého pôvodné obyvateľstvo vyvraždili a obec vypálili. Z písomných záznamov sa dozvedáme, že až do roku 1268 bola obec neobývaná. Do oblasti dnešnej obce sa začali usadzovať nemeckí kolonisti. Dostali od kráľov mnohé výsady a práva. Belo IV. daroval Báb,obývaný jeho predkami šľachticovi Štefanovi, synovi Pazmaňa z Bábu. Tunajší zemepáni mali právo meča, mohli na smrť odsúdiť obesením. Šibenica stála na Bagohegyi, čiže Katov vršok. V roku 1704 obec spustošili kuruci. V roku 1721 sa začala písať matrika.

Kostol bol postavený v roku 1770 a vnútorne dokončený v roku 1777 v barokovom štýle a zasvätený patrónovi Sv. Imrichovi. Následne sa prestalo pochovávať okolo kostola. Nový cintorín bol zriadený za kalváriou. Samotná kalvária je navŕšená zemina. Na vrchole kopca sú postavené tri kríže. Na strednom kríži je ukrižovaný Ježiš Kristus a po stranách s vyviazanými dvoma lotrami.

             

Od roku 1788 sa konal každoročne veľký bábsky jarmok vždy 31.júla až do roku 1957. V roku 1831 – 1832 postihla Báb hrozná cholera, zomrelo 296 ľudí.

Báb mal aj pranier – stĺp hanby- po pravej strane prístupovej cesty ku kostolu. Bývali na ňom priviazaní všetci previnilci, zvlášť v nedeľu. V 19. storočí sa spomína nezamŕzajúci teplý prameň. Secesný kaštieľ je zo začiatku 20.storočia.

Významnejšími zemepánmi v obci boli rodiny Šándorovcov, Majthenyiovcov, Zichyovcov a Esterháziovcov. Nitriansky biskup Juraj zo Slepčian poručil v testamente svoje majetkové podiely v Bábe Nitrianskej  kapitule. Na prelome 19.a 20. stor. bola väčšina majetkov v rukách zemianskej rodiny Scheyovcov, ktorá v r. 1880 kúpila kaštieľ od pôvodného majiteľa Esterháziho.

Pod Hájikmi

Pod Hájikmi je vlastne celá dedina roztiahnutá v podobe podkovy od horného prameňa potoka, tečúceho v tom istom tvare až po Bočinu. Stred je v oblúku pri kostole, ktorý je skutočným stredom celého bytia i žitia tu bývajúceho ľudu. Obec je vlastne jedna ulica, ku ktorej sa pripájajú malé uličky: Šomoď, Močiare, Kanadská, Pracháre, Zemianska, Vŕšok a Za potokom. Bábske majere sú pri hlavnej ceste Nitra- Sereď, odkiaľ sa plazí Hlboká cesta popod Hájiky až do dediny, pre nás domoviny.

Domy i domčeky sú pokryté slamenou strechou, sem tam vidieť aj škridľu, eternit i šindeľ. Steny sú vybielené vápnom a modrou skalicou. Pole je vzorne obrobené a úrodné. Nad Hájikmi v južných svahoch sa darí aj hroznu a ovocným stromom. Dobre sa darí pri potoku agátom, vrbám a topoľom. Muži chodia bez krojov v čižmách, bagandžiach a pantofliach. V žatevných prácach chodia v konopných gatiach. Ženy sú oblečené v šopornianskom kroji. Vo sviatkoch a nedeliach vo sviatočnom kroji. V robotný deň nosia sukne, zástery, jupky a na hlavách ručníky. Konopné textílie sú prevažne vo všetkých domácnostiach. Pokryté sú nimi stoly, nechýbajú uteráky, posteľné plachty, zhotovujú z nich vrecia i vozové plachty. Studne sú väčšinou na zvod, zriedka na koleso alebo čakli. Pri nich hrant na hromadné napájanie dobytka.

Úryvok z knihy bábskeho rodáka Františka Vargu: Pod Hájikmi.

Chrám svätého Imricha:

Prvá známa písomná zmienka o obci Báb sa nachádza v listine, ktorú napísal ostrihomský arcibiskup Martírius v roku 1156.

V nej sa píše, že vo svojom kategrálnom chráme dal vyhotoviť oltár ku cti Panne Márie a nariadil svojim kanoníkom, aby sa každý deň pri tomto oltári modlili kňazský braviar /matutínum a vešpery/. Okrem toho, aby každú sobotu slúžili pri tomto oltári slávnostnú sv.omšu. Za tieto služby by kanonici dostávali desiatky /plat/. Po dohode s Kráľom Gejzom II. bolo určených 70 obcí / farností medzi ktorými sa spomína aj Báb, z ktorých by vyberali desiatky pre kanonikov.

Báb sa v listine spomína ako farnosť a ako majetok nitrianskeho hradu. Neskôr kráľ daroval Báb trnavskému mešťanovi Conchovi. Listina je uložená v archíve ostrihomskej kapituly. Kostol v Bábe je zasvätený sv. Imrichovi synovi sv. Štefana. Bol postavený r. 1721 na mieste staršieho z r. 1332./ Ján Hudák: Patrocínia na Slovensku str. 123 SAV/. Okolo kostola bol cintorín. Po nájazdoch Tatárov obec bola vypálená a vyvraždená. V neskoršom dejinnom slede sa spomína filiálka Ujlaku / V. Zálužia/ a potom v r. 1834 už ako farnosť s filiálkami Rumanová, Pusta Kert / P. Sady. Posledným patrónom kostola i farnosti bol Alexander Strasser. Generálnu opravu kostola urobili v r. 1960 za p. farára Štefana Neumana. Obyvateľstvo obce bolo väčšine rím.kat. V obci žila aj komunita Židov, ktorá mala svoju modlitebňu a kúpele. 

Náboženský rozkvet farnosť zažila po 1. svetovej vojne a trval až do  druhej polovice 20. stor.Korene náboženského života a farnosti siahajú až do doby veľkomoravskej, do doby sv. Cyrila a Metoda. Podľa nezvratných indícií Nitra bola sídlom Svätopluka a tým aj sídlom arcibiskupa Metoda. Pri búraní starých Pároviec /predmestie Nitry/ objavili základy viacerých až päťlodových bazilík z čias Veľkomoravskej ríše. Archeologicky potvrdených 19 hradísk okolo Nitry dosvedčuje v Nitre sídlo panovníka. Nič sa v podstate nezmenilo, čo sa týka náboženského života ani za vlády sv. Štefana, lebo Nitra už vtedy bola biskupstvom, čo trvá až dodnes. Rody Beneovovcov, Borcsányovcov, Dávidovcov, Šándorovcov, ďalej zemepáni Majthenyiovci, Zichovci a Esterházyovci boli zárukou nielen rozvoja hospodárskeho, ale aj náboženského. Ako majitelia Bábu a patróni farnosti i kostola zmluvne sa mali postarať o veci hmotné, ale aj duchovné. Obec sa hmotne aj duchovne vzmáhala. 

Náboženský a duchovný život zodpovedal štruktúre a životu obce. Cirkevný rok kopíroval život roľníkov a naopak.Bola to vznešená harmónia. Cirkev z poverenia Pána Ježiša predstavuje a sprítomňuje tajomstvá Ježišovho života od Adventu po Advent. Advent - tiché a radostné očakávanie Mesiaša. Skoro ráno rotáty v kostole. Sneh vŕzgajúci pod topánkami detí i dospelých ponáhľajúcich sa do chrámu.Kostol nabitý ľudmi. Radostný spev ľudu... Rorate coeli... Cez deň sa v gazdovských domoch pracovalo okolo dobytka, opravovali sa náčinia pre prácu v poli, robili sa poriadky. Po dlhých večeroch sa schádzali ľudia na priadky, na motlitby, pripravovali sa ľudové ozdoby na stromček, zabíjačky boli vo švungu... Vianoce boli plné spevu a radosti.Spev v domácnostiach, spev pod oknami, spev v kostole. Pačas sviatkov sa točil kolotoč návštev medzi rodinami, susedmi, priateľmi, hrávali sa divadlá.Bol to nádherný a povznášajúci čas radosti a oddychu. Pôstna doba a Veľká noc so svojim sprítomnením smrti a zmrtvychstania Pána, ukazovali človeku aj jeho slabiny.Viera, ktorú Boží ľud prijal a upevnil si solúnskymi bratmi, vytvorila v rodinách, vo farnosti takú náboženskú atmosféru, ktorá formovala postoje jednotlivcov i celého spoločenstva. S Pánom Bohom a jeho pravdami sa rátalo vo všetkých podujatiach a životných skutočnostiach, procesie, litánie, koledy, sviatočný život, celofarské spovede, Vianoce, Veľká noc,Fašiangy, dožinky, krstiny, svadby, pohreby, hody, práca na poli, okolo domu, spoločenské udalosti, všetko sa slávilo v atmosfére pohody, radosti a nádeje. Ľudia rátali s Bohom a Boh bol s nimi. Ani nebola koncom, ale začiatkom novej nádeje života.

 

FacebookFacebook