Prvá známa písomná zmienka o obci Báb sa nachádza v listine, ktorú napísal ostrihomský arcibiskup Martírius v roku 1156.
V nej sa píše, že vo svojom kategrálnom chráme dal vyhotoviť oltár ku cti Panne Márie a nariadil svojim kanoníkom, aby sa každý deň pri tomto oltári modlili kňazský braviar /matutínum a vešpery/. Okrem toho, aby každú sobotu slúžili pri tomto oltári slávnostnú sv.omšu. Za tieto služby by kanonici dostávali desiatky /plat/. Po dohode s Kráľom Gejzom II. bolo určených 70 obcí / farností medzi ktorými sa spomína aj Báb, z ktorých by vyberali desiatky pre kanonikov.
Báb sa v listine spomína ako farnosť a ako majetok nitrianskeho hradu. Neskôr kráľ daroval Báb trnavskému mešťanovi Conchovi. Listina je uložená v archíve ostrihomskej kapituly. Kostol v Bábe je zasvätený sv. Imrichovi synovi sv. Štefana. Bol postavený r. 1721 na mieste staršieho z r. 1332./ Ján Hudák: Patrocínia na Slovensku str. 123 SAV/. Okolo kostola bol cintorín. Po nájazdoch Tatárov obec bola vypálená a vyvraždená. V neskoršom dejinnom slede sa spomína filiálka Ujlaku / V. Zálužia/ a potom v r. 1834 už ako farnosť s filiálkami Rumanová, Pusta Kert / P. Sady. Posledným patrónom kostola i farnosti bol Alexander Strasser. Generálnu opravu kostola urobili v r. 1960 za p. farára Štefana Neumana. Obyvateľstvo obce bolo väčšine rím.kat. V obci žila aj komunita Židov, ktorá mala svoju modlitebňu a kúpele.
Náboženský rozkvet farnosť zažila po 1. svetovej vojne a trval až do druhej polovice 20. stor.Korene náboženského života a farnosti siahajú až do doby veľkomoravskej, do doby sv. Cyrila a Metoda. Podľa nezvratných indícií Nitra bola sídlom Svätopluka a tým aj sídlom arcibiskupa Metoda. Pri búraní starých Pároviec /predmestie Nitry/ objavili základy viacerých až päťlodových bazilík z čias Veľkomoravskej ríše. Archeologicky potvrdených 19 hradísk okolo Nitry dosvedčuje v Nitre sídlo panovníka. Nič sa v podstate nezmenilo, čo sa týka náboženského života ani za vlády sv. Štefana, lebo Nitra už vtedy bola biskupstvom, čo trvá až dodnes. Rody Beneovovcov, Borcsányovcov, Dávidovcov, Šándorovcov, ďalej zemepáni Majthenyiovci, Zichovci a Esterházyovci boli zárukou nielen rozvoja hospodárskeho, ale aj náboženského. Ako majitelia Bábu a patróni farnosti i kostola zmluvne sa mali postarať o veci hmotné, ale aj duchovné. Obec sa hmotne aj duchovne vzmáhala.
Náboženský a duchovný život zodpovedal štruktúre a životu obce. Cirkevný rok kopíroval život roľníkov a naopak.Bola to vznešená harmónia. Cirkev z poverenia Pána Ježiša predstavuje a sprítomňuje tajomstvá Ježišovho života od Adventu po Advent. Advent - tiché a radostné očakávanie Mesiaša. Skoro ráno rotáty v kostole. Sneh vŕzgajúci pod topánkami detí i dospelých ponáhľajúcich sa do chrámu.Kostol nabitý ľudmi. Radostný spev ľudu... Rorate coeli... Cez deň sa v gazdovských domoch pracovalo okolo dobytka, opravovali sa náčinia pre prácu v poli, robili sa poriadky. Po dlhých večeroch sa schádzali ľudia na priadky, na motlitby, pripravovali sa ľudové ozdoby na stromček, zabíjačky boli vo švungu... Vianoce boli plné spevu a radosti.Spev v domácnostiach, spev pod oknami, spev v kostole. Pačas sviatkov sa točil kolotoč návštev medzi rodinami, susedmi, priateľmi, hrávali sa divadlá.Bol to nádherný a povznášajúci čas radosti a oddychu. Pôstna doba a Veľká noc so svojim sprítomnením smrti a zmrtvychstania Pána, ukazovali človeku aj jeho slabiny.Viera, ktorú Boží ľud prijal a upevnil si solúnskymi bratmi, vytvorila v rodinách, vo farnosti takú náboženskú atmosféru, ktorá formovala postoje jednotlivcov i celého spoločenstva. S Pánom Bohom a jeho pravdami sa rátalo vo všetkých podujatiach a životných skutočnostiach, procesie, litánie, koledy, sviatočný život, celofarské spovede, Vianoce, Veľká noc,Fašiangy, dožinky, krstiny, svadby, pohreby, hody, práca na poli, okolo domu, spoločenské udalosti, všetko sa slávilo v atmosfére pohody, radosti a nádeje. Ľudia rátali s Bohom a Boh bol s nimi. Ani nebola koncom, ale začiatkom novej nádeje života.